Uložiť článok

Keď mala trinásť rokov, povedali jej, že je neplodná. Dnes má dve deti.

Veronika Paveleková je pôvodne svetlovlasá. Už niekoľko rokov si však vlasy farbí na čierno. Chce sa totiž viac podobať svojej deväťročnej dcére, ktorú má napriek tomu, že jej ako trinásťročnej povedali, že je neplodná.

Veronika má Turnerov syndróm – genetické ochorenie, ktoré postihuje len ženy. Umelé oplodnenie by v jej prípade bolo komplikované. Potrebovala by vajíčka od darkyne a tehotenstvo by sa skončilo predčasne. „Povedali sme si, že nemá cenu toto všetko podstupovať, keď vieme, že v domovoch čaká kopec detí, ktoré nepotrebujú nič iné, len dospelého, ktorý ich objíme a je tam pre ne.“

Dnes má adoptované dve deti, obe sú rómskeho pôvodu. Sama hovorí, že s manželom nemali ambíciu robiť zo seba hrdinov, ktorí zachraňujú deti z osád: jednoducho pre nich bolo prirodzené prijať do rodiny deti bez ohľadu na etnicitu. „Aké deti mali prísť, také prišli.“

Prvé stretnutie s dcérou opisuje ako scénu z romantického filmu. „Pomaly sa otáčala, potom sa nám stretli pohľady. Bolo to veľmi silné. Asi niečo podobné, ako keď sa vám narodí dieťa. Boli to ohňostroje emócii,“ vraví 33-ročná Košičanka. Napriek tomu, že s manželom si túžili 21-mesačnú dcéru zobrať domov, nemohli. Súdy proces naťahovali niekoľko mesiacov, čo ubližovalo im aj jej.

Veronika otvorene hovorí o vlastnej neplodnosti, profesionálnom rodičovstve, adopcii aj možnej budúcnosti svojich detí. „Veľmi rada spoznám ženy, ktoré ich porodili a poďakujem im za to, že som si mohla vytvoriť rodinu. A dám im ďalšiu šancu, aby vytvorili potom ešte väčšiu rodinu – spoločne s nami.“

Je súčasťou seriálu Korene – o rodinách, z ktorých vychádzame, a tých, ktoré si vyberáme. O tom, čo nám rodina dáva, ako nás formuje a čo sa s nami deje, keď zlyhá.

V rozhovore s Veronikou Pavelekovou sa dočítate:

Ako sa vyrovnávala so svojou diagnózou
Čo jej povedal budúci manžel, keď sa dozvedel, že je neplodná
Ako vyzerá príprava na profesionálne rodičovstvo a ako na adopciu
Prečo si dcéru zobrali domov oveľa neskôr, ako plánovali
Aké to bolo adoptovať si trojtýždňové bábätko
Či cíti vo svojich deťoch rómsky temperament a či sa pýtajú na svoj pôvod
Či ju mrzí, že sa nestala biologickou matkou

Do osemnástky som sa pokladala za divnú

Mali ste len trinásť rokov, keď vám diagnostikovali Turnerov syndróm, ktorý okrem iného spôsobuje aj neplodnosť. Ako ste prišli na to, že ho máte?

Vždy som bola najnižšia z triedy a pediatrička tlačila na moju mamu, aby ma zobrala na vyšetrenia k endokrinológovi, lebo už mala podozrenie na Turnerov syndróm. Ja som však nechcela byť v nemocnici ako nejaký pokusný králik. Keď som mala trinásť rokov, začala som vnímať, že zaostávam za spolužiačkami vo fyzickom vývine. Stále som bola od nich nižšia a ešte som nedostala menštruáciu. Vtedy som pripustila, že to treba riešiť a endokrinológ potvrdil Turnerov syndróm.

Ako vám oznámili, že nebudete môcť mať deti?

Povedali to len mojej mame. Keď som vošla do ordinácie, plakala tam. Bolo jej to veľmi ľúto. Doktorka mi vysvetlila, že ma čaká liečba, a že to bude trošku komplikované, ale nie je to nič, čo by sa nedalo zvládnuť. To, že nebudem môcť mať deti, mi povedala až mama, keď sme vyšli z ordinácie. V ten deň som si to oplakala, ale potom som s tým prosto žila. Povedala som si, že aspoň nebudem trpieť pôrodnými bolesťami. Ale je pravda, že mi trvalo päť rokov, kým som sa prijala.

Dokázali ste ako trinásťročná pochopiť v celej šírke fakt, že nebudete mať deti?

Chápala som to, nebola to pre mňa cudzia téma. Mali sme susedov, ktorí mali podobný problém a stretávala som sa s ich osvojenými deťmi. Robila som tiež dobrovoľníčku v organizácii Úsmev ako dar, ktoré pomáha aj deťom z detských domovov, takže som s nimi bola v kontakte. Život ma asi chcel pripraviť na to, čo ma čakalo.

Prečítajte si tiež:

Bitkou mi hrozili Rómovia aj skinheadi. V osade by ma za Rómku nepovažovali, hovorí módna návrhárka

Komplikoval vám Turnerov syndróm život aj inak?

Mám nižšiu výšku, často mávam zápaly stredného ucha, občas prídu zápaly kĺbov a mám trošku horší zrak, ale v zásade to pre mňa nie je a nebola každodenná téma.

Povedali ste, že ste sa prijali zhruba po piatich rokoch. Čo ste tým mysleli?

Keď som mala zhruba osemnásť rokov, prišiel zlom. Dovtedy som sa na seba pozerala, ako by som bola nejaká divná. Začala som brať samú seba takú, aká som a povedala som si, že sa nebudem ľutovať, lebo tým sa nič nevyrieši. Obrnila som sa voči tomu. Snažím sa to vnímať tak, že každý máme nejaký problém – psychický, fyzický, sociálny či akýkoľvek iný. Upínať sa naň mi prišlo zbytočné.

Mali ste niekedy strach, že si pre neplodnosť nenájdete životného partnera?

Nie. Brala som to prirodzene. Ani moja rodina ma nikdy do ničoho netlačila, vždy mi hovorili, že ak bude mať prísť ten pravý, tak príde, a že sa nemám báť.

Ten pravý – váš súčasný manžel – skutočne prišiel. Ako zareagoval, keď ste mu povedali, že nemôžete mať deti?

Povedala som mu to pred štrnástimi rokmi. Boli sme spolu len niekoľko mesiacov. Vždy keď hovorím o tom, ako zareagoval, je to pre mňa veľmi silné. Povedala som mu, že chcem byť úprimná a keď sa rozídeme, tak sa rozídeme.

ČÍTAJTE VIAC O TÉME:

Rozhovor

Pridajte si Aktuality do svojho kanála správ Google.